Na počiatku stál Chaos, Prvý vek, ktorý ľudská ani žiadna iná myseľ nevie vysvetliť a ktorý si nevie predstaviť ani tá najdivšia fantázia.

Azda miliardy cyklov dnešných zím jestvoval len on, hoci nemožno s určitosťou hovoriť o jestvovaní. Nič v ňom však nemalo svoje miesto, neexistoval čas ani priestor, nič nikam nesmerovalo vo svojej pravidelnosti. Nič, čo vtedy bolo, súčasne i nebolo, pretože Chaos sa nedá vysvetliť ani popísať. V jeden náhly okamih, ktorý mohol trvať tisícinu sekundy alebo tiež stovky rokov, vznikli z Chaosu a v Chaose bohovia. .

Sedem bohov, sedem Prastarých. Boli prví medzi prvými. Títo Otcovia bohov, Chaos roztrhali na mnoho častí a predelili ho v mnohých bodoch. Z jeho zvyškov vytvorili Univerzum a v ňom sa čoskoro rozsvietili hviezdy. Ustanovili, že čas bude plynúť smerom, ktorým plynie dnes a že všetko, čo ďalej stvoria, neminie jeho krutý bič. Len oni sa vyňali z jeho moci prv, než hviezdy začali svietiť jasnejšie, pretože sa započal večný kolobeh. Vznikol Rád, Druhý vek všetkého, opak Chaosu. Všetko malo svoje miesto, všetko bolo podrobené zákonitostiam. .

Stalo sa však, čo Prastarí nezamýšľali a pri ničení Chaosu vznikli tí, ktorých nazývame Starými bohmi. Bolo ich päť a keď videli, ako Prastarí stonajú únavou nad tým, čo začali a čo malo byť dokončené, prisvedčili, že budú pokračovať v ich diele a neľahnú pokojom, pokiaľ ho nedokončia. A svoj sľub dodržali. .

Ako do zlatej brošne, ktorú vytvorili Prastarí, vsadili Starí bohovia diamant v podobe sveta. Na jeho počiatku stáli živly – oheň, voda, zem a vzduch. Štyri elementy pre štyroch bohov. V harmonickom spojení konečne dokončili to, čo Prastarí budovať začali. Svet už však stál, postavený prvými štyrmi Starými bohmi, neniesol však žiadnu stopu piateho, najmladšieho z ich radov. V hneve voči svojim bratom a sestrám sa zaprisahal, že jedného dňa učiní niečo, čo definitívne zmení svet, ktorí oni vytvorili a na ktorého prvopočiatku sa on nepodieľal. Pri tomto čine si sľuboval pomstu. Vedel však, že ešte nenadišla jeho chvíľa. .

V područí Starých bohov, rástlo ich dielo do krásy, vznešenosti a utešeného pokoja. Keď Prastarí uzreli tú nádheru, ktorú im Starí bohovia predostreli, rozplakali sa šťastím a dojatím. Jednostaj im však niečo chýbalo, preto sa nechali počuť pred ostatnými. „Krásne sú lesy, hory a lúky, zurčivé potôčiky a riečky, hlboké a vábne jazerá či zlaté polia. Veru nádherný svet nám leží pod nohami. Načo však toľká nádhera, ak ju nemá kto obdivovať a tešiť sa z nej? Načo krásne lesy, keď nezapuká vetvička pod žiadnou nohou? Načo hory, keď nie je nikto, kto by zdolával ich strmé svahy a lúky, keď niet nikoho, kto by z nich utrhol vlčí mak? Potoky a rieky, bystriny a jazerá, chladné a plné na jazyk chutnej vody, ktorá utíši smäd ako nič iné na tomto svete. No komuže ten smäd utíši, ak nebude nikto, kto by bol smädný?“ .

Tak vznikli zvieratá rôznych druhov a veľkostí. Svet, dovtedy mĺkvy a mŕtvy, ožil. Šírymi krajmi sa odrazu preháňali stáda divých koní, v lesoch sa šírila ozvena jelenej ruje a v potokoch sa v slnečných lúčoch ligotali rybie chrbty. Starí bohovia však vedeli, že hoci splnili požiadavku Prastarých, svet bude aj naďalej tichý a jednotvárny. Tiež si boli vedomí, že hoci oni sami oplývajú dokonalosťou, to, čo tvoria, dokonalé nikdy nebude. Preto sa vo svojej svornosti zhodli, že ich posledné spoločné dielo nebude dokonalé pri zrode, ale samo sa k dokonalosti dopracuje. Tak vznikol mužský druh – človek. Práve na neho upierali bohovia všetku svoju nádej. .

Do jeho vienka vložil každý zo štyroch bohov niečo, žiadny však nikdy svojim druhom neprezradil, čo to bolo. Tak sa stal človek jedincom nevyspytateľným a nepredvídateľným, zavše zaujímavým, vnútorne tak pestrým, ako farby jesennej prírody. Žiadny iný tvor sa ľudskej pestrosti nikdy vyrovnať nemohol, pretože človek bol dieťaťom všetkých bohov. Napokon prišiel rad na Piateho, najmladšieho spomedzi Starých bohov. Ten v ľudskej kolíske okamžite uvidel svoju pomstu za dávnu krivdu, ktorej sa voči nemu dopustili súrodenci. Sklonil sa nad detskou tváričkou s falošným úsmevom a takto riekol: „ Človeče, ty, ktorý máš byť požehnaním pre mojich bratov a pre moju sestru. Nikdy ním nebudeš! Preklínam teba, i celé tvoje plemeno! Tvoji potomkovia budú krvavými slzami na tvárach tých, ktorí mi ublížili. Preklínam, preklínam, preklínam! “ .

Ako jediný z bohov nepobozkal človeka na čelo, ale na srdce. Od tej doby je ľudské srdce prázdne a lačné, a nič na svete nedokáže jeho hlad utíšiť. Ľudská myseľ a vôľa, počínajúc tou chvíľou, je nepevná, ľahko sa láme a manipuluje, pretože im boží bozk nespočinul na hlavách. .

Na trávnatých plochách, ktorých sa dotkla noha Prastarých, vznikli prvé ľudské osady a dediny – Laurina a Annon - , ktoré sa postupom času rozrástli do mnohých miest. Tie neustále rástli a rástli a keď boli také veľké, že si sami ľudia určili koniec, založili ďalšie. Bohovia nijako nezasahovali do behu vecí. Prastarí ich odmenili za to, čo vykonali, večnou nesmrteľnosťou. Nemohli ich vyňať z toku času, pretože ten už bežal a bolo nemožné ho zastaviť a keďže každá bytosť, pozemská i nadpozemská, ktorej sa dotýkal, mala dĺžku svojho času presne určenú, dar Prastarých uvoľnil Starých bohov z osídiel pominuteľnosti. Smrť si bohov nesmela vziať, no ako mal ich čas začiatok, tak mal i svoj koniec. Keď ho bohovia počuli prešľapovať na prahu svojich dverí, rozhodli sa, že každý z nich po sebe zanechá tomuto svetu dar, odkaz, pretože boli presvedčení, že jedného dňa sa na ich prácu zabudne tak, ako dospelé deti raz zabudnú na svojich rodičov. Ľudia boli v tých dobách už udomácnení a pokladali sa za pánov všetkého, pretože im žiadna iná bytosť nemohla konkurovať v boji o moc a o žezlo vlády. To sa však zmenilo spánkom Starých bohov, na ktorý sa mali čoskoro pobrať. .

Prvý a najstarší z Pätice, ktorý obdaril svet pri jeho vzniku vzdušným elementom, vyviedol na najvyššiu z hôr svojho najobľúbenejšieho človeka spomedzi ľudí. Bol to Raziel, v ktorého duši sídlilo najväčšie dobro a čistota. „Skoč“, prikázal mu Prvý, „a ak ma miluješ dostatočne na to, aby si mi vyhovel, odmením ťa.“ Raziel so slzami v očiach skočil. Sotva sa však odlepil nohou od hory, narástli mu krídla a z jeho sĺz, roztrieštených o vietor, vznikli prví anjeli. .

Druhý zo súrodencov, tvorca každého kúska pevniny na svete, sa pobral do toho najhlbšieho a najväčšieho lesa, aký vytvoril. Vzal so sebou ľudské dievča, do ktorého bol zamilovaný, pretože to bola tá najkrajšia žena, akú kedy zem, ktorú stvoril, nosila. Keď sa ocitli v tom najhlbšom strede medzi stromami, ďaleko od civilizácie, takto sa k nej Druhý prihovoril: „Ak ma miluješ, Aranel“, pretože tak sa dievčina nazývala, „tak po tri dni a po tri noci uľahneš na posteľ z lístia, miesto tej svojej.“ Dievčina privolila a po tri dni a tri noci žila medzi zvieratami v divočine. Jej strach bol obrovský, no ani raz neprosila bohov o pomoc. Keď svitalo ráno štvrtého dňa, Aranel bola schopná počuť šepot stromov a rozumela, o čom sa zhovárajú zvieratá. Rečou prírody bola natoľko uchvátená, že sa rozhodla navždy zostať v jej náručí. Zver ju prijala medzi seba a chránila ju, uši sa jej zašpicatili v zhode so zvieracími. Od tej doby ju nikdy nikto z jej rodiny nevidel, avšak tradovalo sa, že raz za čas vyšla z lesov na severe nádherná deva a lákala k sebe mladých a krásnych ľudí. Z tých, ktorí neodolali jej čaru a pridali sa k nej, vznikli prví elfovia. .

Tretí z bohov miloval manipuláciu a využívanie svojej moci rovnako, ako oheň, ktorému bol pánom, avšak už pri stvorení ľudského plemena sa Starí bohovia dohodli na tom, že nebudú zasahovať do pozemských záležitostí. Preto sa Tretí, tvorca bleskov, rozhodol zanechať po sebe malý zlomok svojej chuti ovládať. Vyhľadal Gonda, ktorý sa pýšil tým, že má nezlomnú vôľu a v spánku sa mu boh prikradol do snov. Poľahky ho zlomil a vložil do neho časť svojej potreby dominovať ľudskému duchu. Odvtedy sa Gond nenávratne zmenil a ľudia sa od neho začali dištancovať, tvrdiac, že je posadnutý. Predtým však splodil so svojou ženou tri deti – prvých démonov. .

Štvrtý z bohov bola bohyňa vôd, ktorá bola ľuďmi považovaná, spolu s bohom zemí, za božstvo života. Milovala svojho brata, no ten planul tajnou láskou k smrteľníčke Aranel a preto Štvrtú odmietol. V obrovskej bolesti a nenávisti z neopätovaných citov, prekliala bohyňa celú Aranelinu rodinu, spolu s jej ďalšími generáciami, hrozným prekliatím. Všetci, ktorí boli rovnakej krvi, ako Aranel, sa zmenili v obrovské divé šelmy, prahnúce po krvi a surovom mäse. Nevediac, čo činia, vyvraždili celú dedinku, v ktorej dovtedy pokojne nažívali. Po tomto, v histórii prvom krviprelievaní, prekliaty rod utiekol do lesov na juhu, kde celkom zdivočel a nebolo možné ho ovládať. Keď sa Druhý zo Starých bohov dozvedel, čo sa stalo, okamžite prekliatie Aranelinej rodiny zrušil, nebol však schopný celkom zlomiť kliatbu, ktorú na ňu uvalila Bohyňa vôd. Členovia rodiny sa síce zmenili naspäť do svojich pôvodných podôb, avšak za každého splnu mesiaca, počas ktorého ten krát preliali krv svojich priateľov, sa menili naspäť na zúrivé beštie, podobné vlkom. Od tých čias Matka príroda chovala vo svojom náručí nový druh – vlkolakov. .

Piaty z bohov, neustále chovajúc nenávisť voči svojim súrodencom a ľuďom, ktorí boli ich deťmi, nadovšetko túžil zanechať po sebe niečo, čo by najväčšmi ublížilo ľudskému pokoleniu. Preto sa počas jednej noci vkradol v prestrojení za netopiera do hrobky posledného zosnulého z veľkých kráľov ľudskej ríše. Piaty dobre vedel, ako ľud kráľa Minasa miloval za jeho dobrotu a spravodlivé vládnutie, panovník však zomrel na infekciu v rane vo veľmi mladom veku. „Vstaň, človeče a vypočuj si svoj údel“, prikázal boh mŕtvemu a ten skutočne z hrobky vstal. Nebol však živý, no už nebol ani mŕtvy. „Budeš nenávidieť ľudí a oni sa ťa budú báť. Ich krv bude vínom, ktorým zapiješ každé svoje víťazstvo.“ S týmito slovami vytrhol boh kráľovi srdce z hrude, pretože ľudské srdce preklial už pred dávnymi vekmi. Preto upíri, ako jediní spomedzi všetkých rás, nemajú v srdci nenásytnosť a majú spomedzi všetkých najsilnejšiu vôľu. .

Ostatné rasy (samozrejme, okrem ľudí), ktoré vznikli osobitnými darmi jednotlivých bohov, v sebe nesú časť z ľudského prekliatia, pretože pochádzajú práve z nich a z božieho zásahu. Práve ten však zmenil ich vnútro na nepoznanie a preto v ich srdciach len málo badať kliatbu najmladšieho z Piatich. Prví zástupcovia zo vzniknutých rás sa tiež zvyknú ich príslušníkmi nazývať Mladí bohovia, pretože Starí bohovia na nich údajne preniesli časť svojej božskej podstaty. .

Piatemu zo Starých bohov však stále nestačilo, čo doposiaľ vo svete ľudí vykonal. Pomstu už uskutočnil, no svet, na ktorého tvorbe sa vinou zvyšných bohov nepodieľal, stále neniesol žiadnu stopu jeho moci. Nehodlal však zaspať na dlhé veky, ako bolo Starým bohom súdené, a nechať základy samotného sveta bez svojho vlastného piliera. Preto, keď na veľmi dlhú dobu nastal koniec Starých bohov, postavil sa najmladší z nich pred svojich súrodencov. .

„Veru som ja nezabudol na krivdu, ktorou ste mi uškodili, keď bol svet ešte len v našich mysliach!“, prehovoril k nim a tí ho počúvali. „Ale vedzte, že ja dám svetu niečo, čo vysoko prevýši vaše dary. Ani mocné ohne či búrlivé vody, ani dunivé vetry a hory čnejúce zo zeme sa nevyrovnajú tomu, čo smrteľníkom darujem. Zahanbím vás na večné veky – ako trest za to, že ste vy pred vekmi zahanbili mňa.“ S týmito slovami sa boh rozlúčil s druhmi a ako padajúca hviezda sa zniesol na zem, na miesto, na ktorom spočívali slzy Prastarých, vyronené nad nádherou toho sveta. Zo spojenia obety Piateho a sĺz tvorcov Univerza vzniklo neveľké jazero s vodami tak temne modrými, že žiadna rozumná bytosť by do nich nikdy nenamočila ani prst. Voda čoskoro vsiakla do zeme, ktorá ju lačne napila a stala sa jej neoddeliteľnou súčasťou. Tak vznikol piaty element – mágia. .

Vznikom mágie a spánkom Starých bohov sa začína Tretí vek všetkého. Ľudia, páni Druhého veku, veľmi rýchlo pochopili, že ich kraľovanie nad svetom sa chýli ku koncu. Rozrastajúce sa rady upírov, vlkolakov, elfov a anjelov žiadali svoj podiel zo zeme, ktorú stvorili aj ich prarodičia. Ľudské srdcia však mali v sebe hlbokú dieru, ktorú nič nemohlo naplniť. Ich králi boli nenásytní a odmietli ostatným vydať to, čo požadovali – či už to boli požiadavky spravodlivé alebo premrštené. .

Elfovia a anjeli napokon po vzájomnej dohode ustúpili lačným ľudským vladárom, v snahe udržať tak krehký mier a zmierniť rastúce napätie medzi jednotlivými národmi. .

Anjeli si vybudovali svoju ríšu v nedostupnom komplexe najsevernejších hôr, privysoko na to, aby tam dovideli zvedavé oči druhých.

Elfovia sa, naopak, utiahli späť do severných lesov, z ktorých vzišli, a založili tam svoju rozľahlú a ničím nenarúšanú lesnú ríšu, ktorú si sami spravovali. Podobne, ako anjeli, i oni si ustanovili po vzore slobodného národa vlastné zákony a spravodlivosť. Oba národy boli od seba nezávislé, avšak po dlhú dobu boli známe priateľskými vzťahmi medzi ich príslušníkmi.

Medzistupňom v správaní neľudských rás boli vlkolaci. Spočiatku požadovali rozsiahle územia na juhu, ľudskí poslovia im však zakaždým odpovedali negatívne. Posádky vojakov, strážiace hranice obrovskej ríše, boli deň čo noc pripravené odraziť prípadné nájazdy cudzích agresorov. Bezodná chamtivosť ľuďom zatmela úsudok a v jej mene boli ochotní umierať i prelievať cudziu krv. Prekliatie Piateho z bohov kolovalo v ich žilách ako jed, na ktorý neexistoval žiadny liek.

Po apelovaní anjelov a elfov napokon ustúpili aj voje vlkolakov. V dohode medzi týmito troma národmi stálo, že spoločnými silami udržia mier a tiež to, že vlčiemu národu pripadajú južné lesy, do ktorých v starodávnych dobách utiekli ich predkovia.

Králi démonov a upírov však zostali stáť pred ľudským trónom v kamennej sále aj po odchode zástupcov zvyšných národov. Nemienili sa za žiadnu cenu vzdať svojho práva na existenciu a odmietali sa tlačiť na kúsku pôdy, ktorý im ľudia predhodili. Upíri nenávideli ľudí, pretože táto nenávisť im bola daná do vienka a rovnako nenávideli i vlkolakov, pretože mimo splnu sa na ľudí mimoriadne ponášali. Démoni s čiernym srdcom a s vôľou byť najsilnejšími spomedzi všetkých, využívali tejto nenávisti k uskutočneniu vlastných cieľov. Mnoho storočí rástlo napätie medzi týmito troma národmi a žiadny z kráľov, ktorý nastúpil po tom zosnulom, neopustil cestu svojho predchodcu. Semienko vojny pomaly ale isto klíčilo v kyprej pôde vzrastajúcej nevraživosti a nenásytnosti. Do prvého lístočku najväčšieho ozbrojeného konfliktu Tretieho veku sa vietor oprel pred zhruba 3 000 rokmi.

Vojna, ktorú do tých čias svet nezažil a pravdepodobne už nikdy ani nezažije, bola do veľkej miery vyprovokovaná Alianciou ľudí, ktorá neustále striktne odmietala vyhovieť územným požiadavkám zvyšných národov. Krvavá vojna, ktorú rozpútali armády démonov a upírov, nabrala veľmi rýchly spád najmä vďaka mágii, ktorou všetky národy oplývali. Dar, ktorým Piaty strestal dielo svojich súrodencov, sa ukázal ako dokonalá pomsta.

Keď však zvuky vojny doľahli do uší prostých ľudí, mnoho z nich pochopilo, aké zlo sa zakráda krajinou a utiekli preč. Mágia sa prvý krát vo svojej histórii stala univerzálnou zbraňou nesmiernej moci. Už od jej vzniku si všetky národy pestovali vo svojich radoch mágov a čarodejov, zbehlých v umení magickej moci. Vo Veľkej vojne Slobodných národov, ako neskôr kronikári nazvali tento úsek dejín (hoci to nie je presné pomenovanie, nakoľko sa viac, než o slobodu, bojovalo o moc a územia), sa sila mágie otvorene demonštrovala temer počas celého jej priebehu. Každá zúčastnená strana si starostlivo chránila svojich mágov, pretože práve oni boli najčastejším cieľom útokov nepriateľských strán. Najhojnejšiu mágiu využívali anjeli a démoni, menej ľudia a najmenej vlkolaci, ktorí sa spoliehali na svoju nezlomnú silu. Hoci vojnu sprvoti viedli len kráľovské vojská ľudí, vojská upírov a vojská démonov, postupom sa do víru boja primiešali aj zostávajúce národy s výnimkou elfov, nakoľko sa vojna čoskoro začala dotýkať aj ich území. Ďalším dôvodom, prečo sa vlkolaci a anjeli zúčastnili bojov, bol ten, že oba národy sa zhodli v tom, že ak túto vojnu vyhrajú légie upírov a démonov, rovnováha vo svete už nikdy nebude možná. Odpor vlkolakov k upírom viedol k tomu, že podporili vojská ľudí a nevraživosť medzi démonmi a anjelmi, ktorej dôvodom bola schopnosť ovládať prírodné živly na oboch stranách, rozšírila priepasť nenávisti, do ktorej neustále tieklo viac a viac krvi, ešte väčšmi.

Jediní elfovia zostali verní mieru a otvorene odmietli účasť vojnovom ťažení. Keď sa oheň vojny rozšíril aj do ich lesov, spolu s tými ľuďmi, ktorí zdieľali ich názory, utiekli do bezpečia, ďaleko za vojnové línie. Len nemálo z vlkolakov, upírov a démonov sa k nim pridalo. Len hŕstka sa rozhodla pre mier.

Vojna trvala 50 rokov a skončila sa najväčšou genocídou histórie doteraz početných národov. Boje o rozľahlé územia akéhokoľvek charakteru sa postupne zmenili na násilné a cielené vyhladzovanie svojho súpera. Ako prví padli hrdí ľudia a kliatba Piateho Starého boha bola týmto dovŕšená. Mnohí sa v slabej vôli a chamtivosti dali zlomiť upírmi či démonmi a kvôli vidine bohatstva zradili svojich druhov tak, ako kedysi Piateho údajne zradili ostatní bohovia. Bratovražedná vojna zžierala armády ľudí zvnútra, čoho využili Čierne Légie, ako sa nazývali spojené armády upírskych kráľov a démoních pánov, zvaných tiež Sivoji. Zradili ľudských spojencov v nepriateľských radách a jediným plánovaným útokom rozdrvili oslabený odpor Aliancie. Zdatní v mágii živlov, hnali Légie svoj hnev mestami a dedinami, na ktoré narazili, zanechávajúc za sebou len zvyšky obhorených tiel a popol. Ani anjeli, ani vlkolaci nedokázali zastaviť besnenie lačných upírov a krutých démonov. Boli nútení ustúpiť, pričom mnoho z nich padlo, a ľudská sviečka definitívne zhasla a oni tak dovŕšili svoj osud.

Čierne Légie nebrali ani zajatcov, ani otrokov. V ich očiach sa mnohými víťazstvami stali druhé národy podradné a nehodné jestvovania. V jedinej búrke, ktorá sa mala rozhostiť nad Slobodnými národmi, mali byť tieto menejcenné rasy zmetené z povrchu zemského.

Zatiaľ čo vojská démonov mali pochodovať na ďaleký chladný sever, kde sa ukrývali vo výšinách kráľovstvá anjelov, vojská upírov mali definitívne poraziť ďalšieho večného súpera a posledný pozostatok ľudského obrazu – vlkolakov na juhu. Ako anjeli, tak i vlkolaci vedeli, čo sa chystá a aký tieň čoskoro usadne aj na ich plecia.

Sever ukrýval nedobytné pevnosti anjelskej civilizácie, no nenávisť démonov nepoznala hraníc. V posadnutí dávnej zloby, menili sa na ohavné príšery, ktorým dal krídla sám diabol. Tak sa, dovtedy mocným anjelom, zjavil na hraniciach rovnocenný súper. Boje trvali roky.

Vlkolaci strategicky vyčkali svojich súperov v domovine lesov, ktoré poznali po celé stáročia a preto dokázali prvé súboje zvrátiť vo svoje víťazstvá. Upírí maršalovia čoskoro pochopili, že zúrivým beštiám sa v kradmom tieni stromov nemôžu rovnať, preto na dlhý čas ustúpili a zvolili pomalšiu, ale istejšiu cestu. Postupným ničením domoviny, rúbaním a pálením lesov, si chceli zabezpečiť síce pomalé, ale pevné víťazstvo bez zaváhania.

Prvých dvadsať rokov nezískal podstatnú prevahu ani jeden národ. Striedavé víťazstvá ani omylom neveštili koniec vojny. Dlhotrvajúce krviprelievanie podnietili hnev a hlboko zakorenenú nenávisť, ktorá sa od tých čias medzi jednotlivými rasami už len málo zmenila. Okrídlené súboje anjelov a démonov sa čoskoro zmenili na súboje o moc nad živlami a nabrali ešte dravší spád, pretože obe strany mienili obhájiť svoj božský dar kontroly nad elementárnymi prvkami, ktoré boli použité pri tvorbe sveta na Prvopočiatku. Odrazu neexistovalo žiadne priateľstvo, ani vzájomná pomoc. Desaťročia separovaných bojov na oboch frontách - ako na severnej, tak i na južnej – spôsobili, že kedysi spojenecké väzby medzi jednotlivými národmi vybledli a napokon úplne zmizli. Existovali len dva krát dvaja zaprisahaní nepriatelia, ktorých pohltila zloba a vojnový ošiaľ. Svet potemnel. Zdalo sa, že svitať nebude.

Avšak predsa svitlo, no raňajšie lúče odkryli hrôzu, ktorá odpočívala v zemskom lone po skončení vojny. Milióny mŕtvych vojakov, stovky zničených miest a vypálených hradov, tisíce domov, z ktorých zostali len tlejúce zvyšky základov. Mágia bola slnkom, ktoré spálilo na prach celé civilizácie. Kedysi vojnové polia, teraz cintoríny osudov a hnijúcich zvyškov, pokrývali rozsiahle územia, o ktoré sa kedysi bojovalo. Nevyhral nikto, zato prehrali všetci.

Len zlomok z národov, tí, ktorí pred vojnou utiekli do bezpečia úkrytu Toskánskych hôr, ďaleko od krvavej dane nezmyselnej nenávisti, prežili bez ujmy. Behom niekoľkých mesiacov po vojne sa k nim pridali aj tí, ktorí holokaust prežili ako vojnoví veteráni, no nakoľko vojna ani nič, čo s ňou malo niečo spoločné, nebolo medzi obyvateľmi vítané, museli títo preživší tajiť svoj pôvod a zväčša sa vydávali za utečencov, ktorí sa k nim nestihli včas pridať. Títo veteráni odhadzovali privilégia svojich často vznešených pôvodov a ak chceli nažívať v pokoji medzi posledným zvyškom spoločnosti, ktorý na svete zostal, museli tiež utíšiť nenávisť, v mene ktorej viedli vojnu proti ostatným rasám. Avšak hnev a zloba z časov vojny zapustila korene prihlboko do sŕdc tých, ktorí ju prežili. Hoci moria temnoty a vraždenia už dávno vyschli, ich výpary sa neustále vznášali nad svetom, sadajúc na hlavy pokojne žijúcich obyvateľov.